RSS

Category Archives: a dnes ma prekvapilo

Ťažká práca či zábava

Nedávno som počula v kostole, že si treba vážiť prácu učiteľov, lebo je to veľmi ťažká a náročná práca. Trochu ma to prekvapilo, lebo väčšinou sa na verejnosti rozpráva dosť neúctivo o učiteľskom povolaní.

O pár dní som bola prekvapená ešte raz, keď som počúvala jedného z rodičov rozprávať o tom, že sa stále hovorí o úpadku vzdelanosti v slovenských školách a on nevidí, žeby sa v našej škole dial nejaký úpadok.

Pred koncom roka sme robili s deviatakmi fotky na tému retro. Vydarili sa…

Zo začiatku to vyzeralo, že to bude ťažká práca.

Nebola to ťažká práca.

Bola to zábava.

A možno je to tak aj s učením…

 

Reklamy
 
 

Známa

Od istého času sa mi stáva, že ma oslovujú mailom ľudia, ktorých vôbec nepoznám.

Občas mi píšu študenti vysokých škôl – budúci učitelia, ktorí práve pracujú na diplomovej práci a tvoria učebné pomôcky. Prosia o konzultáciu pri ich príprave. Inokedy sa zase ozývajú učitelia aj z druhého konca republiky. A takto virtuálne poznám mnohých po mene, viem priradiť problematiku, ktorú sme spolu riešili… mám “virtuálnych priateľov”.

Asi pred štyrmi rokmi sa mi tak ozvala mladá učiteľka matematiky z Bratislavy. Písali sme si o učebných plánoch z matematiky pre práve sa rozbiehajúcu reformu, pýtala si radu ohľadom atestácie. Náš kontakt sa neprerušil. Nikdy mi nezabudla na Vianoce a Veľkú noc poslať mail s prianím. Aj teraz pred Vianocami som dostala pozdrav aj s linkom na hudobné video – vianočný pozdrav od jej žiakov.

https://www.youtube.com/watch?v=2hXj570CQIc&feature=youtu.be

Veľmi milé…

Dnes prebehla internetom správa o rehoľnej sestre, ktorá je výbornou krasokorčuliarkou. Prečítala som si článok a pozrela som si video.

http://www.aktuality.sk/clanok/311377/reholna-sestra-na-korculiach-slubnu-karieru-vymenila-za-boha/

… a spoznala som v nej “moju virtuálnu známu” učiteľku matematiky.

Obdivuhodná osôbka…

 

Znovu

V posledných dňoch sme počúvali o nehodách, ktoré sa stali v Tatrách. Precenili svoje sily, nedocenili počasie, chodníky…

Aj my sme sa dnes vybrali do Tatier. Na Hrebienku zase postavili ľadový palác. Teraz je to ľadový kostol so svätým Jánom, anjelmi, krásnymi panelmi s kvetmi. Je honosný, krásny, obdivuhodný…

Kupola stojí na mieste, kde bola aj minulého roku, dvere zavreté, nikde nikoho.

Podarilo sa nám dostať dnu bez čakania. Potešili sme sa pohľadom na úžasný nápad i realizáciu a vybrali sme sa slniečku v ústrety na ľahkú zimnú túru. Aj keď chodník k Vodopádom Studeného potoka okolo Bilíkovej chaty bol miestami plný ľadu, zvládli sme ho. Cestou sme stretávali ohromné množstvo ľudí – mladí, starí, deti, ženy, muži.

V priebehu tohoto týždňa sa mi to stalo už druhýkrát, že ma prekvapilo množstvo ľudí v prírode.

Lanovka na Hrebienok má podľa cestovného poriadku jazdiť každú polhodinu, no dnes jazdila každú štvrťhodinu a aj chodník zo Smokovca na Hrebienok bol plný ľudí. A dlhý rad pred pokladňou, krútiaci sa dolu cestou  v Starom Smokovci som ešte nikdy nevidela.

Prišli sme k vodopádom. Nad tým najväčším sme skúmali strmý chodník, či sa pustíme dolu. Nepustili sme sa. Nebolo to preto, že nám to odporúčal jeden starší pán, ktorý sa obával, že to nezvládneme. Bolo to preto, že sme usúdili, že by bola škoda, ak by sme si nejakou nehodou pokazili krásny deň a zážitok z neho. Na Reinerovej chate sme si pozreli snehové jasličky a prechádzkovým tempom sme sa vrátili na Hrebienok.

Napadlo mi, že ak nebude veľa ľudí čakať pri ľadovom dóme, tak tam ešte aspoň na pár minút zájdeme…

Nezašli sme. V rade čakalo asi sto ľudí a ďalší pribúdali.

 

Kompetencie

“Kompetencia by mala byť preukázaná schopnosť využívať zvnútornený, vzájomne prepojený súbor nadobudnutých vedomostí, zručností, postojov. Kľúčové kompetencie sú najdôležitejšie zo všetkých.”
Takto vieme definovať nový pojem, ktorý vstúpil s reformou do života školy, žiakov, učiteľov.
Niekedy naozaj nevieme o čom je reč…
Vracala som sa autobusom z mesta. Nastúpil starší pán s vnukom. Sadli si za mňa a rozprávali sa so šoférom. Dedko vyložil plán cesty. Vzal vnúčika, aby mu ukázal ako sa cestuje autobusom, ako sa kupujú lístky, ako sa správať počas jazdy, ako nastúpiť aj vystúpiť.
Milá príhoda.
Veľmi sa mi páčil tento počin. Starý pán si našiel čas pre asi päťročné dieťa, aby získalo kompetencie :)))
To som ani netušila, že aj ja budem o pár dní v úlohe dedka.
Boli sme na súťaži v tvorbe prezentácií v okresnej knižnici v meste. Domov sme cestovali autobusom. Žiaci, s ktorými som bola sa rozprávali o tom, kto z nich už cestoval autobusom z mesta a kto bol na autobusovej stanici. Boli medzi nimi aj takí, ktorí videli autobusovú stanicu v našom meste naživo prvýkrát… a to sú siedmaci.
Asi nemali “scestovaného” dedka :))))
 
Pridaj komentár

Posted by na 05/06/2015 in a dnes ma prekvapilo

 

Keď sa deti tešia

A a2

A takto málo stačí jednej mojej piatačke, aby sa tešila.

 
 

Slnko či Mesiac

Pamätám si moje prvé zatmenie Slnka, ktoré som pozorovala. Bola som na druhom stupni základnej školy a naša učiteľka zemepisu nám všetkým pripravila pár tmavých sklíčok a pozorovali sme pred školou čiastočné zatmenie našej najbližšej hviezdy. Bol to jeden z mála reálnych zážitkov vtedajšej školy, na ktorý mám dosiaľ jasnú spomienku.

Situácia sa zopakovala.

Mesiac a Slnko nám pripravili malé divadlo, 20. marca nastalo zatmenie Slnka.V našej zemepisnej šírke sme pozorovali síce iba čiastočné zatmenie, no aj tak to bol zážitok. Starší žiaci to brali ako samozrejmosť, mladší ako dobrodružstvo. Tešili sa všetci… možno aj preto, že sa neučili.

Priebežne sme vychádzali pred budovu školy a dostatočne hrubým zváračským sklíčkom sme si vychutnali celý priebeh. Urobila som pár fotiek zanietených pozorovateľov a počúvala komentáre detí.

Zaujali ma prváci. Pani učiteľka ich zoradila do zástupu a pomocou jedného sklíčka ich postupne striedala, aby zatmenie každý bezpečne zhliadol. Uvažovala som, či vedia, čo majú vidieť. Vedeli. Na moju otázku pre malého prváčika: “Filipko, čo tam vidíš?” Dieťa rozpačito odpovedalo: “To nie je Slnko, to je Mesiac…”

This slideshow requires JavaScript.

 
 

Iní rodičia

Boli sme u Zapikána.

Krásny kúsok môjho rodného kraja. Úžasná prírodná pamiatka. Aj keď málo známa, no na jedinečnosti a nádhere jej to určite neuberá.

A my z našej školy ju veľmi radi deťom sprístupňujeme. Deti z prvého stupňa ju každý rok obdivujú v rámci ročníkového projektu a cvičení v prírode. Ani nie hodinovú túru tam a asi pol hodinu smerom späť zvládajú všetky deti od prvákov po štvrtákov bez problémov. Samotný “Zapikán” ich vždy všetkých, bez rozdielu veku, hmotnosti, pohlavia, či iných charakteristík, zaujme tak, že na námahu ani nepomyslia a nadšene rozprávajú, čo videli a kde boli, čo zažili. Užijú si čistého vzduchu, krásy lúky aj lesa i studenej, pramenitej vody z horskej bystriny.

Iná kategória sú v tejto súvislosti niektorí rodičia.

Začína sa to “strachom”, či dieťa má na takúto akciu ísť. Veď bude musieť chodiť… musí si niesť rupsáčik… zmoknú mu nohy… čo keď bude pršať…

Po prvotnom uistení od učiteliek, že deti to určite zvládnu, že by to bola veľká škoda, keby nevideli taký krásny kus našej krajiny, deti idú. Ale, pre pokoj duše, oblečené ako do treskúcej zimy arktickej krajiny. Pančuchy, hrubé ponožky i oteplené nohavice, zimná vlnená čiapka, zimná vetrovka. No a gumáky som do včera na tejto našej akcii ešte nevidela…

Cestou hore do Slanských vrchov sme deti vyzliekali a vyzliekali a vyzliekali a… Niektorí mali aj päť vrstiev oblečenia. A gumáky sú naozaj nápad za milión do lesa, skál a najmä na rebríky.

No čo, chápem celkom rodičov, že majú starosť o svoje deti.

Len ma trochu prekvapilo, že papiere zo sladkostí časť deti, ako samozrejmosť, hádzala na zem… a tiež som presvedčená, že dieťa, ktoré chodí do základnej školy, si má vedieť zašnurovať topánky.

No čo už, sú tu asi iní rodičia.

This slideshow requires JavaScript.