Pamätám si moje prvé zatmenie Slnka, ktoré som pozorovala. Bola som na druhom stupni základnej školy a naša učiteľka zemepisu nám všetkým pripravila pár tmavých sklíčok a pozorovali sme pred školou čiastočné zatmenie našej najbližšej hviezdy. Bol to jeden z mála reálnych zážitkov vtedajšej školy, na ktorý mám dosiaľ jasnú spomienku.
Situácia sa zopakovala.
Mesiac a Slnko nám pripravili malé divadlo, 20. marca nastalo zatmenie Slnka.V našej zemepisnej šírke sme pozorovali síce iba čiastočné zatmenie, no aj tak to bol zážitok. Starší žiaci to brali ako samozrejmosť, mladší ako dobrodružstvo. Tešili sa všetci… možno aj preto, že sa neučili.
Priebežne sme vychádzali pred budovu školy a dostatočne hrubým zváračským sklíčkom sme si vychutnali celý priebeh. Urobila som pár fotiek zanietených pozorovateľov a počúvala komentáre detí.
Zaujali ma prváci. Pani učiteľka ich zoradila do zástupu a pomocou jedného sklíčka ich postupne striedala, aby zatmenie každý bezpečne zhliadol. Uvažovala som, či vedia, čo majú vidieť. Vedeli. Na moju otázku pre malého prváčika: “Filipko, čo tam vidíš?” Dieťa rozpačito odpovedalo: “To nie je Slnko, to je Mesiac…”
blog 