RSS

Názornosť nadovšetko

Tento rok zase raz po dlhšom čase učím piatakov matematiku. Trochu sme rozšírili učivo a pridali sme si aj obsahy a teda aj jednotky obsahu. Učivo to nie je najjednoduchšie, no títo moji piataci sú hlavičky. Zvládajú to.

Obyčajne som pri tejto téme dala deťom doma vystrihnúť z papiera centimeter štvorcový, decimeter štvorcový a polepiť z odpadového papiera aj meter štvorcový. Tohto roku som si povedala, že nám to ide celkom dobre a mali sme veľa prázdnin, tak to nemusíme robiť.

Chyba.

Jedného dňa prišiel Janík do školy a pýtal sa, či sa môže niečo spýtať… Vysvetlil mi, že sa ho ocko doma pýtal, čo sa učia z matematiky. On mu vysvetlil, že premieňame jednotky obsahu a počítame obsahy štvorca a obdĺžnika. Ocko ho vzal na dvor a kázal mu, aby vyznačil desať metrov štvorcových. Janík sa ma spýtal, ako to mal urobiť. Nerozumel, čo ocko chce, keď mu vyznačil obdĺžnik desať metrov dlhý a jeden meter široký. Spoločne sme si to nakreslili a potvrdili ockovu pravdu. Zároveň sme sa dohodli, že dnes dá Janík otcovi úlohu, aby vyznačil tiež desať metrov štvorcových, ale má to byť iné riešenie, ako bolo to včerajšie…

A ja som sa rozhodla, že aj títo piataci absolvujú projekt s metrom štvorcovým. Každý doma za pomoci rodinných príslušníkov vyrobil meter štvorcový strihaním a lepením rôznych letákov, novín, odpadového papiera a priniesli ho do školy. Naša nasledujúca hodina matematiky sa uskutočnila na školskom dvore.

Prvou úlohou bolo zistiť koľko metrov štvorcových dlažby by musela riaditeľka kúpiť, ak by nám chcela urobiť chodník od bráničky až po schody do budovy. Nemali sme žiadne meradlo, len naše papierové metre štvorcové. Deti sa poradili a úlohu hravo zvládli. A tak to bolo aj so všetkými ďalšími úlohami, ktoré som si vymýšľala. Celú hodinu deti skladali rôzne obdĺžniky a štvorce pomocou papierových pomôcok a spamäti počítali ich obvody a obsahy.

Hodina to bola rušná, z času na čas sa deti aj pohádali, no výsledok stál zato.

A ja som sa zase utvrdila, že “názornosť je nadovšetko”…

 

Reklamy
 
Pridaj komentár

Posted by na 24/04/2018 in o škole

 

Ako je to s hrdosťou

Februárové nevyspytateľné počasie prináša už takmer pravidelne chrípkové prázdniny. Fenomén, s ktorým viac, či menej deti počítajú.

Tak to bolo aj tohto roku. U nás sa to stalo týždeň pred jarnými prázdninami, takže naši žiaci mali takto dva týždne prázdnin v tomto zimno-jarnom období.

Rozhodli sme sa, že si voľno spríjemníme prechádzkou zasneženou krajinou s cieľom v piatom pásme ochrany prírody.

Zámutovské skaly.

Inšpirovali nás fotky kolegu na facebooku.

Tak sme si informačne prezreli mapy a vyštartovali sme. V Zámutove sme stretli “domorodcov” a spýtali sme sa na upresnenie trasy. No prekvapilo nás, že odpoveď bola veľmi nepresná, nejasná, mätúca. Pochopili sme, že ľudia žijúci v tesnej blízkosti krásneho kúta našej prírody ho vlastne vôbec nepoznajú…

Dali sme na slova jedného “znalého” a opäť naštartovali autá. Po riskantnej jazde sme sa odviezli až za dedinu Rudľov. A odtiaľ sme sa vybrali veľkou okľukou po cyklistickom chodníku k vytúženému cieľu. Počasie bolo slnečné, snehu tak akurát, nálada výborná.

To, že sme nakoniec videli len časť prírodnej pamiatky s názvom Čierny vrch, a že Zámutovské skaly nás ešte len čakajú, aby sme ich objavili, vlastne ani neprekážalo.

Prežili sme krásny deň v nádhernej prírode a tešíme sa na staro-nový turistický cieľ.

 

 
Pridaj komentár

Posted by na 05/03/2018 in Vychádzky do okolia

 

Ťažká práca či zábava

Nedávno som počula v kostole, že si treba vážiť prácu učiteľov, lebo je to veľmi ťažká a náročná práca. Trochu ma to prekvapilo, lebo väčšinou sa na verejnosti rozpráva dosť neúctivo o učiteľskom povolaní.

O pár dní som bola prekvapená ešte raz, keď som počúvala jedného z rodičov rozprávať o tom, že sa stále hovorí o úpadku vzdelanosti v slovenských školách a on nevidí, žeby sa v našej škole dial nejaký úpadok.

Pred koncom roka sme robili s deviatakmi fotky na tému retro. Vydarili sa…

Zo začiatku to vyzeralo, že to bude ťažká práca.

Nebola to ťažká práca.

Bola to zábava.

A možno je to tak aj s učením…

 

 
 

Iba krok…

Už deväť rokov žijeme v školách v reformnom šialenstve.

To naše malo niekoľko fáz.

Najprv sme tápali v nevedomosti. Pamätám si, keď sme čítali všetky návody na vytvorenie ŠkVP, ktoré sa nám dostali pod ruky. Vymýšľali, ako asi by mal vyzerať, čo asi všetko do neho napísať, aby tam bolo všetko, čo tam má byť. Nikto však presne nevedel, čo to tam má byť… Tak sme veľa kopírovali, vkladali a upravovali. Vznikol materiál, ktorý mal mnoho, mnoho, mnoho strán.

Samostatná kapitola boli (vlastne aj sú) prierezové tematiky… päť, či šesť… o chvíľu pribudla regionálna, potom ubudla tvorba projektu a prezentačné zručnosti. Ani v tomto zrejme nemal nikto jasno.

Učebnice prichádzali po jednej časti… len škoda, že vždy, keď už sme ich nepotrebovali. Prinútilo nás to tvoriť vlastné materiály. Porástli sme – no a to je tá fáza, ktorá sa mi páčila.

Rok, čo rok sme v reformovaných materiáloch upravovali, dopĺňali, opravovali… a dva roky už dokonca aj inovujeme…

Už nemusíme kopírovať, máme možnosť aj elektronického formátu ŠkVP… len škoda, že nefunguje ako by bolo treba. A práce na ňom teda je, ako na kostole.

Fáza otupenosti sa dostavila s inováciou.

Prišlo prebudenie. Volá sa “hodina dejepisu” a “spojité” písané písmo.

Pridanie hodiny dejepisu je paradox – už sme si rozdelili disponibilné hodiny, inovovaný program je ešte len v šiestom ročníku a už budeme inovovať inovované v deviatom ročníku. A to ani nechcem myslieť nato, ktorú disponibilnú hodinu deviatakom uberieme. Máme na výber medzi informatikou, fyzikou a chémiou. Paradox – informatika a prírodné vedy?

Ešte viac je to paradoxné pre neinovovaný program. Mali by sme mať šesť hodín a jednu pridať. My ale máme šesť hodín dejepisu zo ŠVP a pridali sme si dve z disponibilných… no čo, paradox.

Nespojité písané písmo je naozaj jednoduchšie zvládnuteľné ako to spojité. Pocit úspechu je tiež veľmi dôležitý, nielen pre deti. Tak prečo nemôžu deti, ktoré to nemajú ľahké vo svojom živote, mať aspoň pocit úspechu z písania?

Možno by stačilo urobiť iba krok… rozumný.

 
Pridaj komentár

Posted by na 19/05/2017 in o škole

 

Mám rada svoju prácu

Dnes je Deň učiteľov.

Oslávime ho až v piatok. Deti dostanú riaditeľské voľno a my si chvíľu posedíme, porozprávame sa. Dnešný deň bol pre mňa bežný pracovný deň. Učila som deti matematiku, doučovala som deviatakov pred Testovaním 9. Nič zvláštne sa neudialo… Zablahoželala som kolegom k nášmu sviatku. Kolegyňa si priniesla z prvého stupňa kyticu bielych tulipánov. Ja som krásnu antúriu dostala až doma od mojich najbližších.

Dnes bol Deň učiteľov.

Spomenula som si na nášho riaditeľa z prvého stupňa, ktorý ma ako piatačku poslal na chvíľu “učiť” prvákov v našej škole. Páčilo sa mi to… “Raz budem učiteľkou”, povedala som si.

Spomínam aj na učiteľku z druhého stupňa, ktorá mi nič neodpustila a trestala nás všetkých za prehrešky jedného… “Taká nikdy nebudem”, zaumienila som si.

Nezabúdam na matematikára na gymnáziu. Hodil po mne tabuľové kružidlo. (Netrafil… asi ani nechcel.) Vyrušovala som, lebo som sa nudila. Ale spravodlivý bol a vedel vysvetliť aj nevysvetliteľné. “Raz takou matematikárkou budem”, povedala som si. Sľúbila som si však, že moji šikovní žiaci sa nebudú nudiť.

Mám na mysli aj učiteľa z vysokej školy, ktorý mi nechcel zapísať trojku z prvej skúšky. Veril, že do konca skúšobného prídem a opravím si ju, čo sa aj stalo. “Chcem byť v pozícii tohto môjho učiteľa a chcem, aby v mojich triedach boli deti, v ktoré sa oplatí veriť”.  🙂

 
Pridaj komentár

Posted by na 28/03/2017 in o škole

 

Úspešní ľudia vedia

Chystali sme sa na oslavy učenia – Detskú odbornú činnosť. Deti s učiteľmi informatiky pripravovali prezentácie. Záhady sveta, mestá sveta aj ľudia moderného sveta boli témy pre jednotlivé kategórie a všetkým sa nám páčili. Deti mali záujem o tvorbu. Vybrali sme 27 prezentácií. Pozvali rodičov do poroty.

Všetko išlo práve tak, ako má. Trochu stresu, trochu naháňania, trochu zmien, trochu dohôd, trochu strachu a veľa radosti z očakávania.

Deň vopred sme urobili generálku, vychytali posledné chybičky a tešili sa, že sa nám to všetko podarilo pripraviť.

Deti boli veľmi ústretové. Na poslednú chvíľu sme chceli po ôsmakovi, aby upravil svoju prezentáciu tak, aby ju nemal veľmi podobnú s ďalším prezentujúcim. Piatačik bol ochotný “docvičiť” si prezentovanie, keď sme mu navrhli zmenu koncepcie jeho prezentácie. Deviatak sa dal “ukecať” a zúčastnil sa konferencie. Jednoducho všetko fungovalo nadmieru.

Prišlo piatkové ráno a s ním náš deň D.

Zrazu som videla plačúceho piataka, keď zistil, že mu neprišiel kamarát, ktorý mal s ním prezentovať. Rýchlo sme sa ho ujali, utíšili, upokojili a medzitým kamarát dobehol. Meškal mu autobus.

Sadla som si vedľa prvého radu, pripravila fotoaparát a chcela som si nerušene užiť 11. ročník môjho výmyslu.

Prezentovať išla dvojica štvrtáčok. Usadili sa. Poklikali a zrazu sa na mňa obidve obrátili so strachom v očiach. Podišla som bližšie k ním a zistila som, že súbor s ich prezentáciou tam nie je. Zašepkali mi: “Bolo to tu a zmizlo nám to.” Prvé čo ma napadlo, odstránili si súbor. Hneď potom, niekde ho presunuli. A v ďalšej sekunde som dievčatká po vzájomnom dohovore poslala späť na miesto, zavolala ďalšieho prezentujúceho a bežala do svojho počítača pre zálohu.

Ďalší prezentujúci sa po skončení na mňa obrátil s výrazom nemohúcnosti. Vyštartovala som. Dieťa mi zašepkalo: “Nemám na ploche myšku! Nemôžem vypnúť svoju prezentáciu.” Bolo to tak, kurzor naozaj nebol na ploche notebooku. Periférnym videním som zaznamenala, že sa pohybuje po plátne. Viac náhodou ako skúsenosťou sa mi podarilo “dostať ho za okraj plátna” a bol na ploche. Vypli sme prezentáciu a pokračovali…

Cez prestávku nás jeden z deviatakov naučil, že ten náhodný postup je ten správny. Vydýchla som si a druhá kategória prešla takmer bez problémov. Aj polovica tretej. Zrazu sa zase kurzor stratil. Celkom stratil. Nebol ani na ploche, ani na plátne. To už sme boli dvaja učitelia pri “stroji”, no ten sa rozhodol, že nebude počúvať. Zbytočné bolo naše namáhanie, odpojenie, mäkký, ba aj tvrdý reštart notebooku. Plátno ostalo vysvietené nabielo a nič viac. Vyhlásili sme krátku technickú prestávku. Na projektore svietila červená kontrolka “lampa”… Vymenili sme notebook, preniesli priečinok so zvyšnými prezentáciami a dohodli sa, že pripojíme starší projektor, keď vtom červené svetlo zhaslo, zaplo sa zelené a na plátne sa zobrazila pripravená prezentácia…

Potom už všetko išlo bez problémov.

Pri záverečnom slove som zopakovala deťom citát Billa Gatesa, ktorý sme počuli v jednej z prezentácii o ľuďoch sveta: “Úspešní ľudia vedia, že chyby sú sprievodným znakom vývoja každého človeka.”

… náplasť na moje “pokrkvané” ego bolo to, že tretiu kategóriu celú vyhrali moji žiaci 🙂

 
Pridaj komentár

Posted by na 12/11/2016 in o škole

 

Obdiv

Podarilo sa…

Obdiv 1:

Do piateho ročníka školskej TEDx sa najprv hlásilo len asi päť rečníkov. Už sa mi zdalo, že v našej škole klesá záujem o prezentáciu “myšlienok hodných šírenia”. No keď sa blížil termín konferencie, rečníci pribúdali. Dokonca sa stalo, že samé deti oslovovali učiteľov, či nemôžu vystúpiť. Nakoniec vystúpilo tridsať rečníkov v jedenástich príspevkoch…

Obdiv 2:

Konferenciu organizujeme pre žiakov od štvrtého ročníka. Rečníci bývajú tiež z tejto kategórie. Tohto roku sme mali veľmi zaujímavé príbehy aj z prvého stupňa. Druháčka rozprávala o svojom dobrodružnom školskom živote so svojimi aktívnymi spolužiakmi. Tretiaci porozprávali o svojom malom muzikáli Perníkový domček pre mamičky na Deň matiek. No a šiesti malí futbalisti prezentovali svoje úspechy…

Obdiv 3:

Kultúrny dom bol plný. Pripravených bolo asi stoštyridsať miest. Niekoľko dospelákov aj stálo, starší žiaci sedeli aj na stoloch pod balkónom. No napriek tomu bolo počas vystúpenia rečníkov tichúčko. Každý pozorne počúval a všetci odmenili rečníkov veľkým potleskom…

Obdiv 4:

Navrhla som mojim ôsmakom s čím by mohli vystúpiť. Nesklamali. Ba naopak, ich vystúpenia boli veľmi zaujímavé, kultivované, odprezentovali nielen seba, ale aj našu spoločnú prácu. Emka rozprávala o natáčaní videa o Pytagorovi pre kamarátov z českej školy, Martinka o tvorbe prezentácií a úspechoch s tým spojených a Damián o logickom myslení a tvorbe stratégie pri matematickej hre Čiapky…

Obdiv 5:

Po vystúpení našej deviatačky Adi som tlieskala v stoji. Toto jemné dievča sa rozhodlo, že sa zapojí do kampane “Ostrihaj sa Slovensko” a venovalo svoje krásne dlhé vlasy pre onkologických pacientov…

Obdiv 6:

Je všeobecne známe, že slovenské deti neradi chodia do školy. Naši deviataci vytvorili video o ich živote v našej škole. Bolo plné vďaky, lásky, úcty, radosti zo života, ktorý tu prežili…

Obdiv 7:

Rodičia našich žiakov sa pomenej zúčastňujú školských akcií. Ak aj prídu, tak väčšinou si pozrú svoje dieťa a odchádzajú. Z tohtoročnej konferencie TEDx ZŠ Sačurov nikto neodišiel…

DSC_0829

10. jún 2016 – účastníci 5. ročníka TEDx ZŠ Sačurov

 
2 komentáre

Posted by na 12/06/2016 in o škole