RSS

Ťažká práca či zábava

Nedávno som počula v kostole, že si treba vážiť prácu učiteľov, lebo je to veľmi ťažká a náročná práca. Trochu ma to prekvapilo, lebo väčšinou sa na verejnosti rozpráva dosť neúctivo o učiteľskom povolaní.

O pár dní som bola prekvapená ešte raz, keď som počúvala jedného z rodičov rozprávať o tom, že sa stále hovorí o úpadku vzdelanosti v slovenských školách a on nevidí, žeby sa v našej škole dial nejaký úpadok.

Pred koncom roka sme robili s deviatakmi fotky na tému retro. Vydarili sa…

Zo začiatku to vyzeralo, že to bude ťažká práca.

Nebola to ťažká práca.

Bola to zábava.

A možno je to tak aj s učením…

 

Reklamy
 
 

Iba krok…

Už deväť rokov žijeme v školách v reformnom šialenstve.

To naše malo niekoľko fáz.

Najprv sme tápali v nevedomosti. Pamätám si, keď sme čítali všetky návody na vytvorenie ŠkVP, ktoré sa nám dostali pod ruky. Vymýšľali, ako asi by mal vyzerať, čo asi všetko do neho napísať, aby tam bolo všetko, čo tam má byť. Nikto však presne nevedel, čo to tam má byť… Tak sme veľa kopírovali, vkladali a upravovali. Vznikol materiál, ktorý mal mnoho, mnoho, mnoho strán.

Samostatná kapitola boli (vlastne aj sú) prierezové tematiky… päť, či šesť… o chvíľu pribudla regionálna, potom ubudla tvorba projektu a prezentačné zručnosti. Ani v tomto zrejme nemal nikto jasno.

Učebnice prichádzali po jednej časti… len škoda, že vždy, keď už sme ich nepotrebovali. Prinútilo nás to tvoriť vlastné materiály. Porástli sme – no a to je tá fáza, ktorá sa mi páčila.

Rok, čo rok sme v reformovaných materiáloch upravovali, dopĺňali, opravovali… a dva roky už dokonca aj inovujeme…

Už nemusíme kopírovať, máme možnosť aj elektronického formátu ŠkVP… len škoda, že nefunguje ako by bolo treba. A práce na ňom teda je, ako na kostole.

Fáza otupenosti sa dostavila s inováciou.

Prišlo prebudenie. Volá sa “hodina dejepisu” a “spojité” písané písmo.

Pridanie hodiny dejepisu je paradox – už sme si rozdelili disponibilné hodiny, inovovaný program je ešte len v šiestom ročníku a už budeme inovovať inovované v deviatom ročníku. A to ani nechcem myslieť nato, ktorú disponibilnú hodinu deviatakom uberieme. Máme na výber medzi informatikou, fyzikou a chémiou. Paradox – informatika a prírodné vedy?

Ešte viac je to paradoxné pre neinovovaný program. Mali by sme mať šesť hodín a jednu pridať. My ale máme šesť hodín dejepisu zo ŠVP a pridali sme si dve z disponibilných… no čo, paradox.

Nespojité písané písmo je naozaj jednoduchšie zvládnuteľné ako to spojité. Pocit úspechu je tiež veľmi dôležitý, nielen pre deti. Tak prečo nemôžu deti, ktoré to nemajú ľahké vo svojom živote, mať aspoň pocit úspechu z písania?

Možno by stačilo urobiť iba krok… rozumný.

 
Pridaj komentár

Posted by na 19/05/2017 in o škole

 

Mám rada svoju prácu

Dnes je Deň učiteľov.

Oslávime ho až v piatok. Deti dostanú riaditeľské voľno a my si chvíľu posedíme, porozprávame sa. Dnešný deň bol pre mňa bežný pracovný deň. Učila som deti matematiku, doučovala som deviatakov pred Testovaním 9. Nič zvláštne sa neudialo… Zablahoželala som kolegom k nášmu sviatku. Kolegyňa si priniesla z prvého stupňa kyticu bielych tulipánov. Ja som krásnu antúriu dostala až doma od mojich najbližších.

Dnes bol Deň učiteľov.

Spomenula som si na nášho riaditeľa z prvého stupňa, ktorý ma ako piatačku poslal na chvíľu “učiť” prvákov v našej škole. Páčilo sa mi to… “Raz budem učiteľkou”, povedala som si.

Spomínam aj na učiteľku z druhého stupňa, ktorá mi nič neodpustila a trestala nás všetkých za prehrešky jedného… “Taká nikdy nebudem”, zaumienila som si.

Nezabúdam na matematikára na gymnáziu. Hodil po mne tabuľové kružidlo. (Netrafil… asi ani nechcel.) Vyrušovala som, lebo som sa nudila. Ale spravodlivý bol a vedel vysvetliť aj nevysvetliteľné. “Raz takou matematikárkou budem”, povedala som si. Sľúbila som si však, že moji šikovní žiaci sa nebudú nudiť.

Mám na mysli aj učiteľa z vysokej školy, ktorý mi nechcel zapísať trojku z prvej skúšky. Veril, že do konca skúšobného prídem a opravím si ju, čo sa aj stalo. “Chcem byť v pozícii tohto môjho učiteľa a chcem, aby v mojich triedach boli deti, v ktoré sa oplatí veriť”.  🙂

 
Pridaj komentár

Posted by na 28/03/2017 in o škole

 

Úspešní ľudia vedia

Chystali sme sa na oslavy učenia – Detskú odbornú činnosť. Deti s učiteľmi informatiky pripravovali prezentácie. Záhady sveta, mestá sveta aj ľudia moderného sveta boli témy pre jednotlivé kategórie a všetkým sa nám páčili. Deti mali záujem o tvorbu. Vybrali sme 27 prezentácií. Pozvali rodičov do poroty.

Všetko išlo práve tak, ako má. Trochu stresu, trochu naháňania, trochu zmien, trochu dohôd, trochu strachu a veľa radosti z očakávania.

Deň vopred sme urobili generálku, vychytali posledné chybičky a tešili sa, že sa nám to všetko podarilo pripraviť.

Deti boli veľmi ústretové. Na poslednú chvíľu sme chceli po ôsmakovi, aby upravil svoju prezentáciu tak, aby ju nemal veľmi podobnú s ďalším prezentujúcim. Piatačik bol ochotný “docvičiť” si prezentovanie, keď sme mu navrhli zmenu koncepcie jeho prezentácie. Deviatak sa dal “ukecať” a zúčastnil sa konferencie. Jednoducho všetko fungovalo nadmieru.

Prišlo piatkové ráno a s ním náš deň D.

Zrazu som videla plačúceho piataka, keď zistil, že mu neprišiel kamarát, ktorý mal s ním prezentovať. Rýchlo sme sa ho ujali, utíšili, upokojili a medzitým kamarát dobehol. Meškal mu autobus.

Sadla som si vedľa prvého radu, pripravila fotoaparát a chcela som si nerušene užiť 11. ročník môjho výmyslu.

Prezentovať išla dvojica štvrtáčok. Usadili sa. Poklikali a zrazu sa na mňa obidve obrátili so strachom v očiach. Podišla som bližšie k ním a zistila som, že súbor s ich prezentáciou tam nie je. Zašepkali mi: “Bolo to tu a zmizlo nám to.” Prvé čo ma napadlo, odstránili si súbor. Hneď potom, niekde ho presunuli. A v ďalšej sekunde som dievčatká po vzájomnom dohovore poslala späť na miesto, zavolala ďalšieho prezentujúceho a bežala do svojho počítača pre zálohu.

Ďalší prezentujúci sa po skončení na mňa obrátil s výrazom nemohúcnosti. Vyštartovala som. Dieťa mi zašepkalo: “Nemám na ploche myšku! Nemôžem vypnúť svoju prezentáciu.” Bolo to tak, kurzor naozaj nebol na ploche notebooku. Periférnym videním som zaznamenala, že sa pohybuje po plátne. Viac náhodou ako skúsenosťou sa mi podarilo “dostať ho za okraj plátna” a bol na ploche. Vypli sme prezentáciu a pokračovali…

Cez prestávku nás jeden z deviatakov naučil, že ten náhodný postup je ten správny. Vydýchla som si a druhá kategória prešla takmer bez problémov. Aj polovica tretej. Zrazu sa zase kurzor stratil. Celkom stratil. Nebol ani na ploche, ani na plátne. To už sme boli dvaja učitelia pri “stroji”, no ten sa rozhodol, že nebude počúvať. Zbytočné bolo naše namáhanie, odpojenie, mäkký, ba aj tvrdý reštart notebooku. Plátno ostalo vysvietené nabielo a nič viac. Vyhlásili sme krátku technickú prestávku. Na projektore svietila červená kontrolka “lampa”… Vymenili sme notebook, preniesli priečinok so zvyšnými prezentáciami a dohodli sa, že pripojíme starší projektor, keď vtom červené svetlo zhaslo, zaplo sa zelené a na plátne sa zobrazila pripravená prezentácia…

Potom už všetko išlo bez problémov.

Pri záverečnom slove som zopakovala deťom citát Billa Gatesa, ktorý sme počuli v jednej z prezentácii o ľuďoch sveta: “Úspešní ľudia vedia, že chyby sú sprievodným znakom vývoja každého človeka.”

… náplasť na moje “pokrkvané” ego bolo to, že tretiu kategóriu celú vyhrali moji žiaci 🙂

 
Pridaj komentár

Posted by na 12/11/2016 in o škole

 

Obdiv

Podarilo sa…

Obdiv 1:

Do piateho ročníka školskej TEDx sa najprv hlásilo len asi päť rečníkov. Už sa mi zdalo, že v našej škole klesá záujem o prezentáciu “myšlienok hodných šírenia”. No keď sa blížil termín konferencie, rečníci pribúdali. Dokonca sa stalo, že samé deti oslovovali učiteľov, či nemôžu vystúpiť. Nakoniec vystúpilo tridsať rečníkov v jedenástich príspevkoch…

Obdiv 2:

Konferenciu organizujeme pre žiakov od štvrtého ročníka. Rečníci bývajú tiež z tejto kategórie. Tohto roku sme mali veľmi zaujímavé príbehy aj z prvého stupňa. Druháčka rozprávala o svojom dobrodružnom školskom živote so svojimi aktívnymi spolužiakmi. Tretiaci porozprávali o svojom malom muzikáli Perníkový domček pre mamičky na Deň matiek. No a šiesti malí futbalisti prezentovali svoje úspechy…

Obdiv 3:

Kultúrny dom bol plný. Pripravených bolo asi stoštyridsať miest. Niekoľko dospelákov aj stálo, starší žiaci sedeli aj na stoloch pod balkónom. No napriek tomu bolo počas vystúpenia rečníkov tichúčko. Každý pozorne počúval a všetci odmenili rečníkov veľkým potleskom…

Obdiv 4:

Navrhla som mojim ôsmakom s čím by mohli vystúpiť. Nesklamali. Ba naopak, ich vystúpenia boli veľmi zaujímavé, kultivované, odprezentovali nielen seba, ale aj našu spoločnú prácu. Emka rozprávala o natáčaní videa o Pytagorovi pre kamarátov z českej školy, Martinka o tvorbe prezentácií a úspechoch s tým spojených a Damián o logickom myslení a tvorbe stratégie pri matematickej hre Čiapky…

Obdiv 5:

Po vystúpení našej deviatačky Adi som tlieskala v stoji. Toto jemné dievča sa rozhodlo, že sa zapojí do kampane “Ostrihaj sa Slovensko” a venovalo svoje krásne dlhé vlasy pre onkologických pacientov…

Obdiv 6:

Je všeobecne známe, že slovenské deti neradi chodia do školy. Naši deviataci vytvorili video o ich živote v našej škole. Bolo plné vďaky, lásky, úcty, radosti zo života, ktorý tu prežili…

Obdiv 7:

Rodičia našich žiakov sa pomenej zúčastňujú školských akcií. Ak aj prídu, tak väčšinou si pozrú svoje dieťa a odchádzajú. Z tohtoročnej konferencie TEDx ZŠ Sačurov nikto neodišiel…

DSC_0829

10. jún 2016 – účastníci 5. ročníka TEDx ZŠ Sačurov

 
2 komentáre

Posted by na 12/06/2016 in o škole

 

Oči

Mali  sme zápis do prvého ročníka.

Každý rok si učiteľky na prvom stupni vymyslia nejaký pekný rozprávkový príbeh a celý zápis sa nesie v tomto duchu.

Všetko to funguje ako jeden veľký stroj. Aj teraz to tak bolo.

Téma bola Mimoni. Moje ôsmačky riešili problém ako budú maskotmi. Vošla som do miestnosti plnej milých ľudí a detí… a Mimoňov. Dvaja Mimoni v nadživotnej veľkosti stáli oproti dverám. Pri bližšom pohľade som zistila, že sú to moje ôsmačky.

????????????????????????????????????

Martinka

????????????????????????????????????

Viki

Zápis prebiehal veselo, rodičia reagovali, zatlieskali deťom, budúci prváci i naši žiaci vystupovali v zaujímavých predstaveniach. Urobili sme niekoľko fotiek, natočili krátke videá. Všetko bežalo podľa predstáv, ba aj lepšie. Vysoko napísané písmenká zvládli budúci žiaci tak, že vyliezli na stoličku, pobehovali, hlásili sa, získavali pochvaly.

Zrazu som počula z “vnútra” jedného z Mimoňov: “Pani zástupkyňa, zdvihnete mi oko?”

Málo nechýbalo a odpadnem… Ešteže som si uvedomila, že to oko nevypadlo Viktorke, ale Mimoňovi.

Nuž som zdvihla “oko”, upravila ho a zasunula do očného otvoru. A Mimoni boli ok!

 
Pridaj komentár

Posted by na 13/04/2016 in o škole

 

Hrudka

Je Veľká noc, sviatky rodiny. Sme všetci doma a tešíme sa zo spoločných chvíľ.

Nie sme “posadnutí” prípravami a upratovaním pred týmto veľkým sviatkom, tak si celé obdobie užívame.

Boli sme aj na cintoríne a zaspomínali na rodičov, na príhody s nimi, ktoré sa viažu aj k veľkonočným sviatkom. Spomenula som si, ako ma mama čerstvo vydatú, poverila prípravou hrudky. Hrudkou sa u nás nazýva veľkonočná pochúťka z vajíčok a mlieka. Pri miešaní v hrnci na sporáku som nebola dôsledná a vajíčka sa mi prilepili na dno hrnca. Keď to mamka zistila, vzala mi z ruky drevenú varešku a dôsledne zoškrabala pripálenú hmotu z dna hrnca. Snažila sa “prihorence” povyberať, no tie sa rozptýlili po celej hmote a naša veľkonočná hrudka bola žltá s hnedými škvrnkami. Dostala som odpovedajúce dohováranie o zodpovednosti v mojom veku. No najväčší problém bol s tým, ako ju uložiť do košíka na posvätenie jedál, aby tie škvrny nebolo vidieť. Vyriešil to brat, keď presvedčil mamu, že vyzerá výborne, akoby sme do nej dali aj hrozienka…

Pamätám si ešte, že keď sa s touto nehodou mama podelila v práci, tak jej ktorási kolegyňa poradila ako tomu predísť. A od vtedy sme hrudku pripravovali podľa tejto rady vo vodnom kúpeli. Hrniec so zmesou vajíčok a mlieka vkladáme do ďalšieho väčšieho hrnca, v ktorom vrie voda. A už viac nikomu nič neprihorelo.

SONY DSC

No a dnes som si “zabehla” na FB a tam som čítala v jednej z učiteľských skupín, že učiteľky nevedia ako sa pripravuje táto naša výborná veľkonočná delikatesa. Ba dokonca o nej niektorí ani nepočuli.Tak tu je môj postup, ktorý ma naučila moja úžasná mamka.

Do hrnca vlejeme dva litre mlieka, trochu osolíme. V mixéri rozšľaháme dvadsať vajíčok, krátko, len tak, aby sa vytvorila homogénna žltá tekutina. Vlejeme vajíčka do hrnca s mliekom. No a ten hrniec vložíme do väčšieho hrnca s horúcou vodou, dáme na sporák a sem tam pomiešame. Medzitým si pripravíme veľké sitko na cestoviny a do neho vložíme bielu látku (napr. z popelínu), do ktorej potom vylejeme masu a budeme formovať hrudku.

Po niekoľkých minútach začne zmes jemne hustnúť. Od toho času je potrebné ju miešať pravidelne, ale jemne. Keď sa nám vytvoria z celej zmesi hrudky a medzi nimi je vidieť bývalé mlieko ako takú priesvitnú tekutinu, je to hotové.

V tomto momente mi pomáha manžel. Zmes vylejeme do pripraveného sitka s látkou, ktoré sme vložili do dresu v kuchyni, aby mohla zvyšná tekutina odtiecť. Látku pekne po obvode poukladáme a v snažíme sa sformovať peknú guľu. Pozor všetko je to veľmi horúce. Manžel má zlepšovák. Pred vytláčaním vody z hrudky si navlečie gumené rukavice a pripraví misku so studenou vodou, kde si chladí ruky s rukavicami.

Keď sme už vytlačili väčšiu časť vody z hrudky, zaviažeme motúzom hrudku v plátne, zavesíme tak, aby odtiekla ešte zvyšná voda a vytvorila sa guľa. Ja ju dávam na batériu do umývadla v kúpeľni. Takto ju tam necháme tri – štyri hodiny. Potom ju opatrne odbalíme z látky, špic vytvorený látkou zrežeme a týmto orezaným koncom postavíme na plech. Potrieme celú žĺtkom, vložíme do vyhriatej rúry a pečieme pár minút tak, aby vrch hrudky trochu zružovel. Vyberieme z rúry, preložíme na iný plech, vychladíme, posvätíme… nakrájame na pásiky a jeme…

Pokojnú, požehnanú Veľkú noc v kruhu najbližších vám prajem!

 

 

 
Pridaj komentár

Posted by na 27/03/2016 in o emóciách