RSS

Obdiv

Podarilo sa…

Obdiv 1:

Do piateho ročníka školskej TEDx sa najprv hlásilo len asi päť rečníkov. Už sa mi zdalo, že v našej škole klesá záujem o prezentáciu “myšlienok hodných šírenia”. No keď sa blížil termín konferencie, rečníci pribúdali. Dokonca sa stalo, že samé deti oslovovali učiteľov, či nemôžu vystúpiť. Nakoniec vystúpilo tridsať rečníkov v jedenástich príspevkoch…

Obdiv 2:

Konferenciu organizujeme pre žiakov od štvrtého ročníka. Rečníci bývajú tiež z tejto kategórie. Tohto roku sme mali veľmi zaujímavé príbehy aj z prvého stupňa. Druháčka rozprávala o svojom dobrodružnom školskom živote so svojimi aktívnymi spolužiakmi. Tretiaci porozprávali o svojom malom muzikáli Perníkový domček pre mamičky na Deň matiek. No a šiesti malí futbalisti prezentovali svoje úspechy…

Obdiv 3:

Kultúrny dom bol plný. Pripravených bolo asi stoštyridsať miest. Niekoľko dospelákov aj stálo, starší žiaci sedeli aj na stoloch pod balkónom. No napriek tomu bolo počas vystúpenia rečníkov tichúčko. Každý pozorne počúval a všetci odmenili rečníkov veľkým potleskom…

Obdiv 4:

Navrhla som mojim ôsmakom s čím by mohli vystúpiť. Nesklamali. Ba naopak, ich vystúpenia boli veľmi zaujímavé, kultivované, odprezentovali nielen seba, ale aj našu spoločnú prácu. Emka rozprávala o natáčaní videa o Pytagorovi pre kamarátov z českej školy, Martinka o tvorbe prezentácií a úspechoch s tým spojených a Damián o logickom myslení a tvorbe stratégie pri matematickej hre Čiapky…

Obdiv 5:

Po vystúpení našej deviatačky Adi som tlieskala v stoji. Toto jemné dievča sa rozhodlo, že sa zapojí do kampane “Ostrihaj sa Slovensko” a venovalo svoje krásne dlhé vlasy pre onkologických pacientov…

Obdiv 6:

Je všeobecne známe, že slovenské deti neradi chodia do školy. Naši deviataci vytvorili video o ich živote v našej škole. Bolo plné vďaky, lásky, úcty, radosti zo života, ktorý tu prežili…

Obdiv 7:

Rodičia našich žiakov sa pomenej zúčastňujú školských akcií. Ak aj prídu, tak väčšinou si pozrú svoje dieťa a odchádzajú. Z tohtoročnej konferencie TEDx ZŠ Sačurov nikto neodišiel…

DSC_0829

10. jún 2016 – účastníci 5. ročníka TEDx ZŠ Sačurov

 
Komentáre (2)

Posted by na 12/06/2016 in o škole

 

Oči

Mali  sme zápis do prvého ročníka.

Každý rok si učiteľky na prvom stupni vymyslia nejaký pekný rozprávkový príbeh a celý zápis sa nesie v tomto duchu.

Všetko to funguje ako jeden veľký stroj. Aj teraz to tak bolo.

Téma bola Mimoni. Moje ôsmačky riešili problém ako budú maskotmi. Vošla som do miestnosti plnej milých ľudí a detí… a Mimoňov. Dvaja Mimoni v nadživotnej veľkosti stáli oproti dverám. Pri bližšom pohľade som zistila, že sú to moje ôsmačky.

????????????????????????????????????

Martinka

????????????????????????????????????

Viki

Zápis prebiehal veselo, rodičia reagovali, zatlieskali deťom, budúci prváci i naši žiaci vystupovali v zaujímavých predstaveniach. Urobili sme niekoľko fotiek, natočili krátke videá. Všetko bežalo podľa predstáv, ba aj lepšie. Vysoko napísané písmenká zvládli budúci žiaci tak, že vyliezli na stoličku, pobehovali, hlásili sa, získavali pochvaly.

Zrazu som počula z “vnútra” jedného z Mimoňov: “Pani zástupkyňa, zdvihnete mi oko?”

Málo nechýbalo a odpadnem… Ešteže som si uvedomila, že to oko nevypadlo Viktorke, ale Mimoňovi.

Nuž som zdvihla “oko”, upravila ho a zasunula do očného otvoru. A Mimoni boli ok!

 
Pridaj komentár

Posted by na 13/04/2016 in o škole

 

Hrudka

Je Veľká noc, sviatky rodiny. Sme všetci doma a tešíme sa zo spoločných chvíľ.

Nie sme “posadnutí” prípravami a upratovaním pred týmto veľkým sviatkom, tak si celé obdobie užívame.

Boli sme aj na cintoríne a zaspomínali na rodičov, na príhody s nimi, ktoré sa viažu aj k veľkonočným sviatkom. Spomenula som si, ako ma mama čerstvo vydatú, poverila prípravou hrudky. Hrudkou sa u nás nazýva veľkonočná pochúťka z vajíčok a mlieka. Pri miešaní v hrnci na sporáku som nebola dôsledná a vajíčka sa mi prilepili na dno hrnca. Keď to mamka zistila, vzala mi z ruky drevenú varešku a dôsledne zoškrabala pripálenú hmotu z dna hrnca. Snažila sa “prihorence” povyberať, no tie sa rozptýlili po celej hmote a naša veľkonočná hrudka bola žltá s hnedými škvrnkami. Dostala som odpovedajúce dohováranie o zodpovednosti v mojom veku. No najväčší problém bol s tým, ako ju uložiť do košíka na posvätenie jedál, aby tie škvrny nebolo vidieť. Vyriešil to brat, keď presvedčil mamu, že vyzerá výborne, akoby sme do nej dali aj hrozienka…

Pamätám si ešte, že keď sa s touto nehodou mama podelila v práci, tak jej ktorási kolegyňa poradila ako tomu predísť. A od vtedy sme hrudku pripravovali podľa tejto rady vo vodnom kúpeli. Hrniec so zmesou vajíčok a mlieka vkladáme do ďalšieho väčšieho hrnca, v ktorom vrie voda. A už viac nikomu nič neprihorelo.

SONY DSC

No a dnes som si “zabehla” na FB a tam som čítala v jednej z učiteľských skupín, že učiteľky nevedia ako sa pripravuje táto naša výborná veľkonočná delikatesa. Ba dokonca o nej niektorí ani nepočuli.Tak tu je môj postup, ktorý ma naučila moja úžasná mamka.

Do hrnca vlejeme dva litre mlieka, trochu osolíme. V mixéri rozšľaháme dvadsať vajíčok, krátko, len tak, aby sa vytvorila homogénna žltá tekutina. Vlejeme vajíčka do hrnca s mliekom. No a ten hrniec vložíme do väčšieho hrnca s horúcou vodou, dáme na sporák a sem tam pomiešame. Medzitým si pripravíme veľké sitko na cestoviny a do neho vložíme bielu látku (napr. z popelínu), do ktorej potom vylejeme masu a budeme formovať hrudku.

Po niekoľkých minútach začne zmes jemne hustnúť. Od toho času je potrebné ju miešať pravidelne, ale jemne. Keď sa nám vytvoria z celej zmesi hrudky a medzi nimi je vidieť bývalé mlieko ako takú priesvitnú tekutinu, je to hotové.

V tomto momente mi pomáha manžel. Zmes vylejeme do pripraveného sitka s látkou, ktoré sme vložili do dresu v kuchyni, aby mohla zvyšná tekutina odtiecť. Látku pekne po obvode poukladáme a v snažíme sa sformovať peknú guľu. Pozor všetko je to veľmi horúce. Manžel má zlepšovák. Pred vytláčaním vody z hrudky si navlečie gumené rukavice a pripraví misku so studenou vodou, kde si chladí ruky s rukavicami.

Keď sme už vytlačili väčšiu časť vody z hrudky, zaviažeme motúzom hrudku v plátne, zavesíme tak, aby odtiekla ešte zvyšná voda a vytvorila sa guľa. Ja ju dávam na batériu do umývadla v kúpeľni. Takto ju tam necháme tri – štyri hodiny. Potom ju opatrne odbalíme z látky, špic vytvorený látkou zrežeme a týmto orezaným koncom postavíme na plech. Potrieme celú žĺtkom, vložíme do vyhriatej rúry a pečieme pár minút tak, aby vrch hrudky trochu zružovel. Vyberieme z rúry, preložíme na iný plech, vychladíme, posvätíme… nakrájame na pásiky a jeme…

Pokojnú, požehnanú Veľkú noc v kruhu najbližších vám prajem!

 

 

 
Pridaj komentár

Posted by na 27/03/2016 in o emóciách

 

Známa

Od istého času sa mi stáva, že ma oslovujú mailom ľudia, ktorých vôbec nepoznám.

Občas mi píšu študenti vysokých škôl – budúci učitelia, ktorí práve pracujú na diplomovej práci a tvoria učebné pomôcky. Prosia o konzultáciu pri ich príprave. Inokedy sa zase ozývajú učitelia aj z druhého konca republiky. A takto virtuálne poznám mnohých po mene, viem priradiť problematiku, ktorú sme spolu riešili… mám “virtuálnych priateľov”.

Asi pred štyrmi rokmi sa mi tak ozvala mladá učiteľka matematiky z Bratislavy. Písali sme si o učebných plánoch z matematiky pre práve sa rozbiehajúcu reformu, pýtala si radu ohľadom atestácie. Náš kontakt sa neprerušil. Nikdy mi nezabudla na Vianoce a Veľkú noc poslať mail s prianím. Aj teraz pred Vianocami som dostala pozdrav aj s linkom na hudobné video – vianočný pozdrav od jej žiakov.

https://www.youtube.com/watch?v=2hXj570CQIc&feature=youtu.be

Veľmi milé…

Dnes prebehla internetom správa o rehoľnej sestre, ktorá je výbornou krasokorčuliarkou. Prečítala som si článok a pozrela som si video.

http://www.aktuality.sk/clanok/311377/reholna-sestra-na-korculiach-slubnu-karieru-vymenila-za-boha/

… a spoznala som v nej “moju virtuálnu známu” učiteľku matematiky.

Obdivuhodná osôbka…

 

Ohňostroj

Kalendárne roky väčšinou končia ohňostrojom. Väčším, menším, farebným, ohlušujúcim, efektným… no čo, ľudstvo takto hlučne a často aj veľmi draho oslavuje príchod nového roka.

Už dávnejšie som si všimla, aký strach z tejto ľudskej zábavky majú psi. Keď sme mali doma jorkšíra Lilly, tá počas silvestrovských výbuchov vyhľadávala najväčšiu osobu v dome a chúlila sa mu celá roztrasená v náruči.

Vznikla dokonca aj výzva, aby sa kvôli psíkom obmedzili ohňostroje. Neobmedzili.

Pohľad to bol naozaj úchvatný. Bola využitá celá kopa chemických prvkov, aby bol ohňostroj čo najfarebnejší.

pf

No a od prvého dňa nového roka sa na sociálnych sieťach začali množiť, okrem prianí do nového roka, oznamy o ujdených a stratených psíkoch.

Vracali sme sa popoludní autom domov a videli sme v poli niečo čierne. Pes. Neprešla ani hodina a bol na našom dvore. Nemecký vlčiak. Snažili sme sa zistiť komu patrí, nakŕmili ho, zaviedli sme ho aj bližšie k dedine. Na chvíľu sa stratil.

Na FB pribúdali oznamy o zatúlaných psoch, až ma napadlo, prečo toho nášho známeho krásneho čierneho tuláka nikto nehľadá.

Po pár dňoch sa mi na FB stene objavila zdieľaná správa, že vo Vranove sa stratila počas silvestrovskej noci čierna fenka, vlčiak s menom Jessi. Na fotkách, ktoré boli priložené k správe bol “náš čierny tulák”.

No a do hodiny bola Jessi vo svojej voliére.

 
Pridaj komentár

Posted by na 05/01/2016 in o emóciách

 

Znovu

V posledných dňoch sme počúvali o nehodách, ktoré sa stali v Tatrách. Precenili svoje sily, nedocenili počasie, chodníky…

Aj my sme sa dnes vybrali do Tatier. Na Hrebienku zase postavili ľadový palác. Teraz je to ľadový kostol so svätým Jánom, anjelmi, krásnymi panelmi s kvetmi. Je honosný, krásny, obdivuhodný…

Kupola stojí na mieste, kde bola aj minulého roku, dvere zavreté, nikde nikoho.

Podarilo sa nám dostať dnu bez čakania. Potešili sme sa pohľadom na úžasný nápad i realizáciu a vybrali sme sa slniečku v ústrety na ľahkú zimnú túru. Aj keď chodník k Vodopádom Studeného potoka okolo Bilíkovej chaty bol miestami plný ľadu, zvládli sme ho. Cestou sme stretávali ohromné množstvo ľudí – mladí, starí, deti, ženy, muži.

V priebehu tohoto týždňa sa mi to stalo už druhýkrát, že ma prekvapilo množstvo ľudí v prírode.

Lanovka na Hrebienok má podľa cestovného poriadku jazdiť každú polhodinu, no dnes jazdila každú štvrťhodinu a aj chodník zo Smokovca na Hrebienok bol plný ľudí. A dlhý rad pred pokladňou, krútiaci sa dolu cestou  v Starom Smokovci som ešte nikdy nevidela.

Prišli sme k vodopádom. Nad tým najväčším sme skúmali strmý chodník, či sa pustíme dolu. Nepustili sme sa. Nebolo to preto, že nám to odporúčal jeden starší pán, ktorý sa obával, že to nezvládneme. Bolo to preto, že sme usúdili, že by bola škoda, ak by sme si nejakou nehodou pokazili krásny deň a zážitok z neho. Na Reinerovej chate sme si pozreli snehové jasličky a prechádzkovým tempom sme sa vrátili na Hrebienok.

Napadlo mi, že ak nebude veľa ľudí čakať pri ľadovom dóme, tak tam ešte aspoň na pár minút zájdeme…

Nezašli sme. V rade čakalo asi sto ľudí a ďalší pribúdali.

 

Konečne mrzne

Hrôza a des to naše počasie. Mokro, vlhko, hmla, blato, špina…

Každý deň som pozerala s ľútosťou na nášho psa. To blato nás už unavovalo všetkých.

Konečne mrzne. Pes je v suchu a my sme boli u Zapikána🙂

A okrem nás celá kopa ľudí z okolitých dedín, aj s deťmi.

Úžasný pocit, na nezaplatenie…

 

 
Pridaj komentár

Posted by na 30/12/2015 in Vychádzky do okolia